Denisa Frianová
On ju miluje
Len tak ju zbadal v dave. Znova po rokoch. A dosť ho to prekvapilo. Čo tu tá robí? Veď ešte nedávno bola vraj niekde v Ázii. Cestovateľka. Snáď len neprišla na zdvorilú návštevu svojich osamelých starnúcich rodičov.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Optimisticky depresívna... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené, Starám sa do vás, no a čo?!
reklama
Súkromné
Denisa Frianová
Babička
Vidím len prázdny pohľad tých nádherných modrých očí. A jemné vrásky okolo nich, akoby to boli nite života, toho únavného, ťažkého, ale aj plného krásnych nenahraditeľných spomienok. Život.
Denisa Frianová
Všetko sa mení - venované dvom skvelým Katkám :-)
„Ach, aké som len mala krásne detstvo!“ Povzdychla som si dnes pri rozhovore s mamou. A všetky tie skvelé letá plné slnka a zábavy. Nikdy som sa nenudila. Nemala som na to ani čas. Veľká rodina a nespočetné množstvo bratancov a sesterníc mi dávali zabrať. A tiež moja najlepšia kamarátka, s ktorou sa poznám už pekných pár spomienok...
Denisa Frianová
Veta, ktorá ma vystihuje
Myslím si, že je skutočne náročné zatriediť samu seba do konkrétnej vety, ktorá by ma mala vystihovať. Ja sama však o sebe tvrdím, že som človek mnohých tvárí. No aj napriek tomu, moja podstata zostáva nemenná.
Denisa Frianová
Krásne slová
Nedávno som čítala krásne slová. Tieto slová mi povedali veľa. A preto, aj keď nie sú moje (no napriek tomu sa s nimi plne stotožňujem) chcem ich poslať ďalej... Poslať ich Vám, aby ste o nich vedeli...
reklama
Denisa Frianová
Nechcem kráčať vašou cestou...
Som iná. Iná ako ostatní. Mám svoj cieľ a za ním kráčam. Nechcem preto ísť za vami, po ceste vami vyšlapanej. Mám svoju vlastnú cestu. Cestu, na konci ktorej ma čaká vytúžený cieľ.
Denisa Frianová
Adepti na lásku...
Tak toto pozná asi každý z nás. Zvlášť v tejto dobe, keď má byť o chvíľu Valentín, väčšina z nás – nezadaných slintá pri pohľade na túliace sa páriky. A možno sa stane, že aj slzička vyhŕkne a my si pomyslíme, ako zúfalo by sme chceli lásku.
Denisa Frianová
Naozaj sú všetci bezdomovci len "Tí stroskotanci" ?
Špinavá, zaprášená ulica, veľkomesto. Jeho nástrahy a temné zákutia. Jeho život. Každý si ho žije ako sa dá, ako môže, svoj svet, svoj malý osobný svet, nezaujímajúc sa o iných.
Denisa Frianová
Svetlo nádeje
Kráčajú zasneženou ulicou, všade naokolo je tma, vidieť len malé svetielka presvitajúce z okien domov. A malé milé vločky ako tíško dopadajú na lesklú zamrznutú cestu. Je krásne. Obe to potrebovali, vypadnúť z bežnej „reality“, porozprávať sa, možno si vymeniť pozitívnu energiu, zážitky z celého týždňa. A naladiť sa na ďalší týždeň tak, aby to zvládli. Obe majú zlé obdobie, a zdá sa im, akoby to nikdy nemalo skončiť... No keď sú spolu, trošku na to aj zabúdajú. Pomáhajú si.
Denisa Frianová
Vnútorná krása, alebo Šaty robia človeka ? ? ?
Začnem tou vnútornou krásou... Tú buď máme alebo nie, a to bez ohľadu na to, či máme na sebe deravé tepláky, alebo šaty od Armaniho. Vnútorná krása musí vyžarovať z nás, z nášho vnútra. Ona dokazuje o tom, čo v sebe nosíme, akí sme, ako sa cítime. Je síce pravda, že keď sme dobre oblečení, dobre sa aj cítime, avšak výnimka potvrdzuje pravidlo... Len úbožiaci si potrebujú svoju biednu vnútornú krásu vyrovnávať značkovým a predovšetkým drahým oblečením. Čo však tiež vždy nemusí byť pravda. (Radšej to tu napíšem, aby neboli zlé ohlasy :-)
reklama
Denisa Frianová
Ignorujte ma, alebo Zakázané ovocie najviac chutí...
Nebudem do tohto odstavca písať nič, čo by len trochu naznačovalo obsah toho podstatného, k čomu sa chcem dopracovať neskôr.
Denisa Frianová
Panna
Jedna moja známa, poviem vám, to bol teda prípad. Dvadsaťpäť ročná a stále nevedela, čo vlastne chce. Hlavne o chlapoch. Večne len: „Zuzi, vieš čo, takého fešáka som minule stretla! Len tak som sedela vo Velvete a zrazu si ku mne prisadol taký krásavec, vysoký, oči ako pes husky, také poriadne modré a že si chce so mnou pripiť.“ A ja na to, že nech si pripije, nazdravie. Posedeli, vymenili čísla. Celý týždeň chodila ako natešená, oči žiarili jak vianočný stromček a zrazu príde a reku že nie je dobrý, že to nie je chlap pre ňu, vraví mi.
Denisa Frianová
Druhá jar Mimi Tulipanovej
Takže na úvod by sa možno patrilo povedať niečo také, že „prečo píšem o niečom, o čom nemám ani najmenšiu potuchu“. Pretože už z názvu vám je jasné, milé dámy, (dámy preto, lebo si tak dovolím osloviť ženy po štyridsiatke a možno aj oveľa viac) že Druhá jar, to je samozrejme ten úctihodný vek – štyridsiatka. A ako ja, sedemnásťročná žaba si dovoľujem písať o Druhej jari? Môžem povedať len toľko, (a ešte omnoho viac) že som si veľmi rada prečítala práve túto knihu, aj keď vôbec nie je určená pre moju vekovú kategóriu. Len dúfam, že všetko, čo som si v nej prečítala, si uchovám až po dobu, keď to budem skutočne potrebovať.
Denisa Frianová
Veci, ktoré nechceme, no musíme... (Bohužiaľ)
Som žena, no nedokážem robiť dve veci naraz. A že vraj ženy to vedia! Napríklad vôbec neviem čítať a zároveň jesť. Lebo jem zásadne bez okuliarí. Načo aj? Vadí mi, keď ich mám pri jedle na nose a mne sa zaparujú sklá od pary stúpajúcej z teplého jedla. A čítať musím s nimi, lebo tiež by som nič nevidela. Takže sa neviem rozhodnúť, či strpím čítanie bez nevyhnutných okuliarí, alebo jedenie s nimi. Asi ani jedno. Preto u mňa vôbec neplatí tento dríst, ktorý vymyslel bohvie aký chlap, alebo ešte lepšie – žena feministka. Ale to bolo dosť od veci. Vráťme sa radšej k tomu môjmu výstižnému nadpisu.
Denisa Frianová
Prečo sme my - ženy, také nehorázne sliepky?
Dala by som ruku do ohňa za to, že po prečítaní už len názvu tohto môjho článku (v ktorom samozrejme, nebudem písať o ničom inom ako o nás – ženách a dôvodoch prečo sa niekedy správame tak hlúpo) sa väčšina žien urazí. No ak sa dočítate až do konca, tak vás to možno donúti zaloviť trošku v pamäti a zistíte, že je to vlastne pravda. Ja viem, je to ťažké, keď vám niekto povie pravdu do očí :-)
reklama
Denisa Frianová
Ako sme vyhrali "melón" :-)
„To si celá ty!“ Kričí mama. „Všetko robíš na poslednú chvíľu.“ Zase je to tu. Hádame sa, ako vždy. „Ale prosím ťa, mami. Uvidíš, ešte mi to niekedy aj pomôže,“ nenechám sa vytočiť. „Toto? Tak to ti teda určite nepomôže v ničom! Je to len jedna sprostá vlastnosť a nič viac. S tým môžeš mať akurát len problémy.“ Ach, moja nedochvíľnosť. Čo s tebou? Nič. Vravím si v duchu. Nie je to predsa až také hrozné. Čo tam po jednom blbom žrebe. A že som ho poslala asi neskoro. Aj tak nevyhráme. To len moja sentimentálna matka si stále myslí, že ak budeme každý týždeň kupovať žreby tak sa z nás z ničoho nič stanú milionári. Ha, ha. Nie som sprostá!
Denisa Frianová
Návod na záchranu, alebo Ako klamať pred súdom...
Ktosi múdry raz povedal, že pravda je len záležitosťou interpretácie. A je to skutočne tak. Veď napríklad aj náš (náš – len z časti, veď nakonci sa dozviete) samotný právny systém o tom veľa hovorí. Stačí si ísť posedieť na lavicu svedkov a určite nebudete ušetrený niekoľkých argumentov zo strany obhajcu na tému: „Ako zachrániť zločinca?“ V skutočnosti je úplne jedno, či je, alebo nie je vinný. Použitím tých najlepších slovných spojení a zvratov môže byť nevinný každý. Ale prečo je odsúdený ten, čo je nevinný?
Denisa Frianová
Matka a dcéra
„Si nespravodlivá!“ Kričí na ňu a počuť to až do obývačky, a to aj napriek tomu, že v kuchyni hučí mikrovlnka a mixér zároveň. „Je niečo, o čom by som mal vedieť?“ Vchádza do kuchyne otec a spod tmavých fúzov vidieť, že je riadne nahnevaný. „Nie, je to v poriadku, myslím, že so Zuzkou to zvládneme samé.“ Počuje sa. Najradšej by dcéru vyfackala. Vie, že to otec neznáša. A Miro by sa tiež nemusel po každom hlasnejšie vyslovenom slove dostavovať do kuchyne.
Denisa Frianová
Otrok krásy
Viete prečo ľudia nemajú radi sebavedomých ľudí? Lebo majú o nich mylnú predstavu a myslia si, že sú namyslení. Ale to je blbosť. Nie každý, kto je sebavedomý je aj namyslený.
Denisa Frianová
Strach
„Ja sa nebojím!“ Vyhlasovala som pri každej príležitosti. Hlavne vtedy, keď som videla svoje sentimentálne kamošky jačať už len pri pohľade na malého, milého pavúčika. „Strach je len myšlienka, ktorá, keď sa jej poddáš, paralyzuje ťa a teba ovládne strach. Strácaš pevnú pôdu pod nohami a je ti úplne jedno, ako v tej chvíli vyzeráš. Potia sa ti ruky, nedokážes sa pohnúť, aj keď vieš, že niečo urobiť musíš.“ A potom to prišlo...
