Samozrejme aj na toto existuje liek. Liek na to, aby sme sa zamilovali. Ak sa to vôbec dá nazvať liekom, lebo lieky sú skôr na to, aby sa vyliečilo niečo zlé. A vlaste áno. Veď to, že sme sami je zlé. Treba to vyliečiť. A to okamžite!
Sama som začala s touto procedúrou. Síce už trošku dávnejšie, ale predsa :)
No a ako najlepší spôsob sa mi zdala „bežná“ zoznamka cez internet. To je keď si s niekym píšete aj mesiac a zdá sa vám úplne úžasný, až vám je čudné, či taký dokonalý muž vôbec existuje. Ale čo tam potom. Možno aj áno, a možno ste natrafili na neho práve vy. Len ho rýchlo klofnúť, nech to neurobí iná. (Podotýkam, že fotky sme si nevymenili) Pre istotu si ešte v ten večer sadnete za počítač a napíšete siahodlhú odpoveď na jeho prekrááásny mail. No a len tak medzi riadkami spomeniete, či by ste sa už KONEČNE nemohli stretnúť. Prečo nie? Príde odpoveď. Virtuálne sa už poznáme, prečo to neskúsiť aj naživo.
A nadíde deň D a vy si oblečiete tie najsamlepšie šaty, ktoré vám sice viseli v skrini už pár rôčkov (asi preto, že dĺho predlho na to nebola príležitosť) ale ešte stále su vcelku nositeľné. Len ich trošku oprášiť a hup do nich. Sedia ako uliate, ešte sa trošku nalíčiť a je to! Teším sa ako malá, no zároveň sa aj trošku bojím. Čo ak to bude nejaký trápne vyzerajúci týpek? Ale čoby. Rýchlo zaháňam nepríjemné myšlienky do „kúta“. Človek, ktorý ma také moderné názory na život a pekne sa vyjadruje može byť len dobre vyzerajúci fešák. (To som si myslela ešte pár minút pred tak dlho očakávanou schôdzkou)
Máme sa stretnúť pred železničnou stanicou, je to akurát dosť viditeľné miesto a ako znamenie sme si dali, že on bude mať na chrbte ruksak. Zo zásady meškám. Nechcem predsa vyzerať ako nedočkavá tínedžerka naháňajúca chlapov za každú cenu :-)
Prichádzam pred stanicu, obzerám sa, dobreže si nejdem hlavu odkrútiť a nikoho nikde. Len nejaký staro vyzerajúci chalan s komunistickým ruksakom na chrbte. Ježíííš!!! Trošku pomalšie, ale dochádza mi. Tak to bude on. Pomaly sa priblížim a slabým hláskom sa opýtam Ahoj, ty si Martin?
A on na to, že Áno, to som ja. Ty budeš určite Deny. Som rád, že ťa spoznávam. Ani vo sne by mi nenapadlo, že budeš taká pekná. (Mhm, ani mne, že ty budeš zase takýto...)
Kráčame ku pizzerke, cez mail sme sa tak dohodli. Teda že pôjdeme na pizzu. Postupne si všímam, že je odo mňa nižší a ešte má aj krátke nohavice, krivé zuby a ožmolkané tričko.... Ach, som sklamaná :-(
Ani sa ma nepýtajte, ako to celé dopadlo. Nakoniec som bola sklamaná aj zo seba, že som taká potvora a do popredia kladiem hlavne výzor, ale čo som sa mala za neho hanbiť?
Takže som sama prišla na to, že takýto spôsob hľadania lásky je neefektívny. Ubližovala by som sebe aj iným, kým by som prišla k tomu pravému. A možno by som ani nikdy neprišla.
Láska príde sama, keď to budeš najmenej čakať. Tak nečakám. Už nie :-)
