Chcem kráčať cez vysokú trávu a nebáť sa, že sa stratím. Nebáť sa, že sa mi jej husté trsy lepia na nohy a nechcú ma pustiť ďalej. Chcem pokračovať. Nebáť sa, že si cestou zablatím nohy od všetkého blata, ktoré ma tam „stretne“. Nebáť sa, že sa pošmyknem, alebo utopím aj keď v malom potôčiku. A keď spadnem, chcem vstať a kráčať, znovu kráčať. Budem mať zablatené ruky a možno budem špinavá celá, ale vstanem. Mať svoje pravidlá a vytvárať si ďalšie. Zo všetkých budem mať svoj svet. Svet vlastných pravidiel. A možno bude aj hmla keď pôjdem, ale potom opäť zasvieti slnko a ja uvidím kam kráčam ďalej a či kráčam správne. A možno zídem z cesty, no viem, že potom sa vrátim späť, lebo to je to, čo chcem...